ismena

V živote som nevedela písať. Teda písať áno, ale nie poriadne. Moje diktáty vždy vyzerali, ako keby ste chceli červenou zamaľovať celú stranu. Najväčší úspech pre mňa bol, keď som mala štvorku, lebo tá znamenala, že som sa ešte vošla do stupnice.  

V iných predmetoch som mala excelentné výsledky. V mojej žiackej knižke to vyzeralo asi takto : 111111411141111. Učitelia si zvykli na to, že som stratený prípad.

Na gymku sa nič nezmenilo. Prvý diktát sme písali v čase, keď  som sa už stihla vryť do povedomia spolužiakov aj učtiteľov ako skvelá študentka. Chcela som učiteľke nadiktovať moju známku. Povedala som 4 a celá trieda spravila ooooch a ona sa na mňa pozrela ako na zjavenie:  " Koľko?" . Aj ona si musela zvyknúť. História sa opakovala: 11114111111114111111

Teóriu  ovládam, ja ju len neviem implementovať do praxe. Možno si poviete, že by som mama viac čítať. Čítam. Veľa. Už od detstva. Koľo mi čas dovolí. Neviem kde je chyba. Mám to v génoch?

ps: toto je môj blog za svoje gramatické chyby sa ospravedlňulem, ale NEMOŽEM SI POMOCŤ, ak to niekomu vadí, tak nech číta Pravidlá slovenského pravopisu.